Kolumbia

Nič nás neurčuje viac ako osobné voľby, vlastné rozhodnutia a to, čomu venujeme našu pozornosť. Čím živíme našu dušu a čo v nej nosíme. Rovnako dôležitým je popri tom ostať slobodným a samým sebou. Báť sa samého seba totiž znamená, že slobodní nebudeme nikdy. Sú tisíce ciest, na ktoré sa ľudia s rôznym zámerom a z rôznych dôvodov vypravili a ešte vypravia. Medzi tou prvou a tými tisícami je aj naša cesta do krajiny Južnej Ameriky, do Kolumbie. Cesta ako slobodná voľba, ako to slobodné rozhodnutie, ktoré každý cestovateľ nadšene chvíľkovo uchopí a ktoré si priam zažiada o vždy nový a nový pokus nájsť kúsok seba cez nové poznanie.

Nespútaná, nákazlivá a extrémne pulzujúca latino nálada, štatisticky najšťastnejší ľudia sveta, ich neskrývaný životný elán, neoblomný duch a bezprostredná srdečnosť, k tomu celosvetová sláva salsy a kávy a mimoriadne požehnanie fotosyntézou, to je moja osobná charakteristika krásnej krajiny Kolumbia. A teda, naša rozhodne dobrá slobodná voľba krajinu navštíviť. 

Colombia, dlhý tvar Kolumbijská republika, je štvrtá najväčšia, bohatá a sebestačná krajina Južnej Ameriky. Hovorí sa v nej po španielsky a hlavným mestom je vnútrozemská Bogotá. Kolumbia je velebená pre svoje až presýtené prírodné krásy, zelené šťavnaté kráľovstvo dažďových lesov plné exotických rastlín a jedinečných druhov vtáctva, a rovnako aj pre svoju bohatú históriu. Ako jediná krajina Južnej Ameriky má prístup k Atlantickému aj Tichému oceánu. Dlhé reťaze Kordilier vpisujú krajine priam dramatický kolorit, ktorý zároveň upokojujú obrovské plochy precízne obrábaných polí, fóliovníkov s ružami a pastvy s dobytkom. Nakoniec krajinu domodelúvajú roztopašné pobrežia Karibiku. Krása, farebnosť, elegancia a lokálny prepych si tu však podáva ruku s otrasnou biedou a vážnou kriminalitou.

Štátne zriadenie Kolumbie je založené na viackrát zmenenej prezidentskej ústave. Po takmer desaťročnom boji za nezávislosť pod vedením Simóna Bolívara (venezuelský generál a politik, hlavný predstaviteľ juhoamerického boja za nezávislosť od Španielska) sa Kolumbii v roku 1819 podarilo zbaviť koloniálnej nadvlády. Španieli sa tak len veľmi ťažko a neradi vzdávali lukratívnej kolónie. V rámci španielskej kolonizácie Španieli priniesli do Kolumbie množstvo chorôb, voči ktorým domáce obyvateľstvo nebolo odolné, nesmiernou krutosťou rozdeľovali obyvateľstvo, až kým nepokorili ľud, ktorý následne musel pre nich ťažko pracovať. Za týmto účelom ako prostriedok tyranie priviezli aj útočných psov. Simon Bolívar (1783 – 1830) sa v roku 1819 stal prvým prezidentom Veľkej Kolumbie (La Republica de Gran Colombia), nového štátneho útvaru združujúceho Kolumbiu, Venezuelu, Ekvádor a Panamu). Dodnes je v krajine najvýznamnejšou postavou boja za nezávislosť a jej ľud si ho pripomína množstvom vlasteneckých monumentov a pamätníkov (napr. Bolívar obkolesený piatimi ženami, Bolívar a okolo neho anjeli).

Kolumbiu reprezentujú hlavne tri osobnosti. Spomínaný Simon Bolívar, spisovateľ Gabriel Garcia Marquez (v roku 1982 Nobelova cena za literatúru, rozvetvené ságy magického realizmu) a narkobarón Pablo Escobar (kokaín a kokaínové impériá). 

V 60-tych rokoch 20.storočia si do krajiny Kolumbijčania nepustili systém komunistov a zaujali radšej politiku podpory americkej vlády, pričom dodržiavanie férových zvykov sa im akoby oplatilo. V krajine sa ujal síce americký kapitalizmus, ale skutočný vzťah Kolumbie k USA nie je práve najpriaznivejší.

V kolumbijskom hospodárstve dominuje vďaka najideálnejším podmienkam (sopečná pôda, horúce pramene, slnko, vlhko) pestovanie kávy. Kolumbia je po Brazílii druhým najväčším producentom kávy na svete. Kolumbia má, ako si sami obyvatelia hovoria, niekoľko druhov zlata. Veľké ložiská ropy (čierne zlato), zlato a smaragdy (žlté a zelené zlato), koku (biele zlato), kávu (hnedé zlato). Po objeme pestovania kávy nasledujú zemiaky, strukoviny, ovocie, pšenica, kakao, cukrová trstina, ryža, bavlna, banány, arašidy, kukurica a tabak. Do Kolumbie z Európy boli transportované jedine vinič, pšenica a olivy. Z Kolumbie do Európy zas zemiaky a paradajky.

V Kolumbii nepremávajú žiadne vlaky (len výletné na prenájom a priemyselné), žiadne metro, osobné automobily predstavujú vo veľkých mestách veľký problém a autobusy majú svoje vlastné trasy. V každú nedeľu sa niektoré dlhé úseky ciest vyraďujú z premávky, uzatvoria sa a sú určené výlučne pre športové aktivity, bicykle a individuálne behy a cvičenie. Zvláštnym fenoménom je v Kolumbii cyklistika (Tour de France – Nairo Quintana, Egan Bernal). Ľudí po smrti pochovávajú veľmi jednoducho, zväčša ich spália. Kolumbia funguje na silnom princípe charity, ktorej obsahom je finančná podpora na výskum srdcovo-cievnych chorôb a nákup invalidných vozíkov. Tanec salsy podľa domácich nie je len prostriedkom na zábavu, ale pomáha im prekonať nejedno ťažké obdobie. Ľudia mimo miest žijú jednoduchý, možno stereotypný až pravidelný život, ale i keď je ich poľnohospodárska práca naozaj namáhavá a zaiste aj bolí, sú mimoriadne pracovití a zodpovední. Ich políčka v jednotlivých regiónoch sú vždy krásne obrobené a zavlažované (jeden región pestuje iba zemiaky, jeden región iba paradajky, jeden región iba cibuľu…) Kolumbia je miestom života neskutočne krásnych ihličnatých aj listnatých stromov (yarumo je dutý strom, ktorému ošedivejú listy, sú strieborné; fascinujúce sú strapaté borovice). Kolumbijská kuchyňa je úžasnou a chutnou zmesou španielskeho, indiánskeho, afrického a karibského vplyvu. A jedno je isté. V gastronomickej demokracii by slovenský hlasovací lístok oproti kolumbijskému ani nebol platný.

Poznávací scenár zahajujeme „Buenos días, Bogotá!“ (pôvodný originálny názov mesta Santa Fe de Bogotá). Štyri stupne od rovníka, hektická metropola, gigant, pulzujúci temperament, desať miliónov obyvateľov, juh mesta priemyselný a chudobný, sever mesta vysoko vyspelá a oveľa lepšia zóna. Impozantná nadmorská výška 2650 m/n v objatí Kordilier. Tretie najvyššie položené hlavné mesto na svete (prvé je La Paz – Bolívia, druhé Quito- Ekvádor). Bogotá má najbohatších ľudí v celej Kolumbii, ale i tých najchudobnejších. Mesto sa podľa solventnosti rodín kategorizuje na zóny G, T, U v číslovaní od 1 do 6. Je obývané na kopcoch, v údoliach mesta sa nachádzajú obchody. Veľmi, veľmi prudké stúpania a klesania po jednotlivých uliciach mesta. Deň začíname nástupom na lanovku ku kostolu na najsvätejší vrch Monserrat. Z výšky 3200m/n pôsobí panoráma obrovského mesta priam úchvatne. V pľúcach nám chýba kyslík, trochu mrholí, ale to nie nič nezvyčajné v tejto oblasti. Občasná hmla dodáva pravú dávku mystiky. Aj tento pohľad evokuje žasnúci pocit „byť nad vecou“ a z nadhľadu sa prizerať mravčiemu životu a práci takého veľkého množstva ľudí a stavieb. Najvyššia 67 metrová budova je však neobývaná, čo logicky vyplýva z jej umiestnenia v neistej zóne početných zemetrasení. Po návrate z vrchu v útrobách mesta navštevujeme Múzeum zlata, jedinečné svojho druhu na svete (55 tisíc artefaktov, nádherné výrobky veľké i miniatúrne z čistého zlata) a zhliadame okolie Paláca, kde žil revolucionár Simon Bolívar. Toto miesto je považované za absolútny stred mesta. Hlavná katedrála je pre katolícku krajinu dôležitá a je najstaršou budovou námestia. Casa de Nariňo je sídlom prezidenta. Najkrajšou budovou je Palác Liévano a najzaujímavejší príbeh má budova Justičného paláca, ktorý v roku 1985 napadli marxistické jednotky M-19 platené Pablom Escobarom, pričom cielene vypálili celý archív a zničili všetky dôkazy usvedčujúce aktivity drogových kartelov. A neoddeliteľná súčasť poznávacej mozaiky Bogoty, múzeum venované najkolumbijskejšiemu umelcovi všetkých čias Fernandovi Boterovi. Botero a jeho maľované postavy veľkých objemov, veľkoobjemné sochy a sošky, i keď on sám tvrdí, že nemaľuje tučných ľudí, len to, čo vidí.

Nový deň vstupujeme do mestečka Chia na sever od Bogoty a odtiaľ sa presúvame do mestečka Zipaquirá, ktoré vo svojom podzemnom tuneli soľnej bane (výsledok ťažby salín) 200 metrov pod zemou ukrýva zázračnú soľnú katedrálu. Ložiská soli vznikli asi pred 250 miliónmi rokov v halitovej hore a boli zdvihnuté nad hladinu mora v období neskorých treťohôr, keď sa vytvorili Andy. Chrám v spodnej časti predstavuje sekcie narodenia, života a smrti Ježiša. Ikony, ozdoby a architektonické detaily sú ručne vytesané do halitu. Katedrála je považovaná za jeden z najvýznamnejších úspechov modernej kolumbijskej architektúry. A je fascinujúca. Pre veriacich i neveriacich. Inštitút pre priemyselné investície spolu so Salinas Concession a Kolumbijskou spoločnosťou architektov otvorili súťaž na návrh novej katedrály, ktorej víťazom sa stal projekt Roswell Garavito Pearl. V roku 1991 sa zahájila výstavba novej katedrály, ktorá bola slávnostne otvorená v decembri 1995. Jej chodby a svätyne boli dosiahnuté malými, ale významnými prístavbami jaskýň, ktoré tu zostali po predchádzajúcich banských operáciách. Dnes hlavnou časťou je Krížová cesta so štrnástimi kaplnkami ilustrujúcimi udalosti Ježišovej poslednej cesty. Každá stanica má kríž a niekoľko kľakacích plošín vytesaných do halitovej konštrukcie. Celý priestor, vrátane basreliéfnych komôr, balkóna a labyrintu ponúka v sprievode jemného a citlivého hudobného sprievodu a s farebne osvetlenými svetlami mimoriadne intenzívny zážitok. Eliminovať tak hlasné skupiny turistov, nepatrične fotiacich sa (aj komerčne fotených) návštevníkov a pocit stiesnenosti bez vzduchu a denného svetla, toto podzemné sväté dielo má moc dosiahnuť veľmi dokonalé priblíženie sa k udalostiam krížovej cesty a zintenzívniť každú modlitbu. Pri obrovskom nasvietenom kríži (16 stôp – 490 cm na výšku) vytesanom do skaly sú v jednej z veľkých lodí osadené lavicové sedadlá, oltáre, sochy svätých, krištáľové lustre, obrazy a dodnes sa tento priestor využíva na príležitostné slúženie omší, svadobné obrady alebo koncerty.

Villa de Leyva, typické malebné, farebné juhoamerické mestečko, dedinka La Candelaria, návšteva kláštora a presun do priam senzačného kávového centra, metropoly kávy, do mesta Pereira. Vraj najlepšie miesto na život. Nádherné kávové plantáže a najintenzívnejšie mesto obchodu a podnikania. Stále rovnaké počasie a najideálnejšie podmienky na pestovanie kávovníkov. Zo všetkých druhov kávy sa v celosvetovom meradle najviac pestujú arabica, robusta a liberica. Kolumbia ponúka tú najlepšiu, pravú dámu arabicu. (Robusta obsahuje viac kofeínu, a preto jej chuť býva horkejšia, považuje sa za menej náročnú odrodu na pestovanie, obyčajne je dostupná v nižších nadmorských výškach. Oproti nej sa arabica pestuje vo vyšších nadmorských výškach, dozrieva dlhšie, čo jej umožňuje rozvinúť komplexnejší arzenál chutí). Návštevu kávovej plantáže, zber kávových zŕn do autentických košíkov s klobúkmi na hlave a pohľad na nekonečné a súmerne zoradené, sýtozelené a plné dozrievajúcich plodov, kávovníky, evokovali veľmi ľúbivý pocit. Kráčanie po slnečnej plantáži vnášalo do tela ucelený pokoj, plodnosť a úrodnosť pôdy bola očarujúca. K tomu všetky tam nádherne kvitnúce kvety a stromy. Absolútne celistvé nadšenie. 

Opúšťajúc Pereiru, míňajúc atypické zvláštne mosty vystavané s čo najvyššou rezistenciou voči zemetraseniu, bažíme očami po nádhernej prírode, obrovských banánovníkoch, domácich bambusoch, ihličnanoch a stromov yarumo (Cecropia peltata). Nadobúdame o nich nové informácie a zaujímavosti. Napríklad. Obrovské banány sa nejedia surové, sú určené na vyklepanie a vyprážajú sa. Maličké ružové banány sú vhodné len pre zvieratá, človeku privodia hnačky a vracačky. Domáci nazývajú bambus vegetatívna oceľ, každý deň narastie 8-13 cm, po 25-30 m prestane rásť a stína sa medzi 3. až 6. hodinou ráno, a to výlučne, keď je plný Mesiac. Kňaz veriacim pri spovedi ako odčinenie za hriechy neukladal modlitby, ale povinnosť zasadiť kávovníky. Dutý kmeň stromu yarumo sa využíval na mučenie ľudí, a to spôsobom takým, že človeka uviazali ku kmeňu, do ktorého vyvŕtali dieru na jeho niektorú z končatín. Ruku alebo nohu vsunuli do otvoru kmeňa, vnútri ktorého žili červené mravce so schopnosťou ukrutne štípať a týranie mohlo začať. 

A tak nás všetky krásy tropickej prírody po zvlnenej ceste dovedú až do farebného, priam reprezentujúceho Južnú Ameriku, vysokohorského mestečka Salento. Mesto, aj oblasť mesta Eje Cafetero je chránené UNESCOM. Mestečko sa nachádza v podhorí Kordilier a keďže v ňom s pravidelnosťou prší, je stále rozkvitnuté. Nádhera povzbudzujúca k vzletu duše. Opäť a opäť prekrásny pitoreskný dar Zemi od Pána Boha. Traduje sa, že Kolumbia spolu s Indonéziou a Novým Zélandom sú skutočným klenotom flóry a fauny. Veľké rozlohy a rozličné klimatické podmienky sú atribútmi vysokej biodiverzity a miestami s najväčším výskytom endemických živočíchov. Kolumbia sa vďaka tridsať tisícom rastlinných druhov radí k botanicky najrozmanitejším krajinám sveta (má zástupcov vysokohorskej flóry, rastlinstvom mierneho pásma, s púštnymi biotopmi i s rastlinami dažďového pralesa). Poctu národného kvetu si vyslúžila orchidea, národným stromom je grandiózna vosková palma. V kolumbijskej prírode žije viac ako 1800 druhov vtákov. Kraľuje im kondor andský, však každé citlivé srdce si bezkonkurenčne získa roztomilý farebný kolibrík. Obdiv ku kolumbijskej prírode dokáže prilipnúť k telu človeka ako druhá pokožka. 

Valle de Cocora. Neďaleko od mestečka Salento sa nachádza údolie Cocora s najvyššími palmami na svete. Túžba vidieť ich na vlastné oči a postaviť sa vedľa nich, je veľká. Do hornatého terénu sa presúvame na terénnych autách s odkrytou strechou. Míňame čarokrásne zelené plochy jedinečnej vegetácie. Príroda má tvár krásnej tichej modlitby. Druh palmy (Ceroxylon Quindiuense), ktorá tu rastie, nie je možné nájsť nikde inde na svete. Dosahuje výšku 60 metrov, má úzky kmeň, ktorého jednotlivé prstence sú pokryté vrstvou vosku. Obdivujúc sme absolvovali asi trojhodinovú turistiku po teréne s výnimočne mäkkou trávou alebo po vyznačených chodníkoch. Fúkal nesmierne silný a prudký vietor. Územie údolia i okolité kopce vzbudzovali dôstojný rešpekt.

Prelietavame do srdca kolumbijského pobrežia, do mesta Cartagena. Cartagena ako koloniálna kráľovná a tradované najkrajšie mesto Karibiku. Jej šarm a bohaté dedičstvo v podobe farebných domov, jedinečných balkónov, kvetov a jedného z najväčších opevnení v Južnej a Latinskej Amerike (pevnosť San Felipe de Barajos) jej rezervovali právom miesto na zozname UNESCO. Je to mesto večného leta, mesto jasných sýtych farieb a temperamentu. V minulosti išlo o mimoriadne významný a bohatý prístav a hlavné prekladisko otrokov, ktorí ako lacná pracovná sila prichádzali z Afriky. Dodnes má Cartagena, ako aj celé pobrežie Karibiku, najviac zmiešaného obyvateľstva. Ulice starého mesta sú opojené akousi mágiou a inštinktívne nechajú zabudnúť na všetky ľudské starosti. Nehovoriac o alternatívnej umeleckej štvrti Getsemaní. V Cartagene si užívame aj dni voľného programu a obnovu akýchkoľvek slobodných ilúzií a snov. Dni, ktoré nás posúvajú vpred, podnecujú k vzletu a dvíhajú z pádov, rastú totiž práve od šťastia, ktoré im dáme.

Pobytom v Cartagene sa plánovane končí naša cesta po Kolumbii. Však núdzové pristátie lietadla po pol hodine letu radikálne zasiahne nielen do časového harmonogramu zájazdu, ale primárne do psychiky všetkých nás priamo zúčastnených. Udalosť, ktorá mala v sebe vpísanú tragickú povahu, nielenže predlžuje náš nútený pobyt v Kolumbii o tri dni, ale primárne otvára možnosť nadobudnúť novú múdrosť z danej chvíle. Individuálne. Racionálnu i emocionálnu. 

Kolumbia, ktorá verí v Boha, rodinu a národ ostane v mojej pamäti nezabudnuteľnou a letecká príhoda, ktorá rozdala karty prežitia alebo neprežitia, sa zaiste v mojom živote nezaradí do zoznamu udalostí, keď sa „len niečo prihodilo“. 

Ing. Zuzana Záhoranová