Zem ohňa a ľadu: Island

Videla som dve tváre Islandu

Neprenesieš kus iného sveta domov, nedokážeš rovnako cítiť doma, ako cítiš v priamom dotyku s miestom, kde práve si a ktoré práve vnímaš, nedokážeš doma osamote vnímať rovnako, ako vnímaš s konkrétnymi ľuďmi, ktorí tvoria tvoj príbeh, ale dokážeš si toto všetko mĺkvo uchovať v srdci, v hlbokých spomienkach a v neobmedzených možnostiach smieš po tom kedykoľvek siahať.

Tvorí nás to, kde práve sme, cítime to, čo práve vidíme a ovplyvňujú nás ľudia, s ktorými práve sme.

Ságami opradená zem Islandu. Vetrom a vlnami oceánov bičovaná pevninová enkláva, ktorej nedominuje človek, ale ktorej tvár i orientáciu diktuje príroda. Ostrov éry Vikingov ležiaci dva stupne južne od severného polárneho kruhu. Geografický fenomén. Nádherný, dynamický, drastický, miestami až surreálny Island.

Zem mnou tak zamilovaná. Ja zemou dvakrát obdarovaná, ja zemou dvakrát poučená. Navštívila som Island v jeho najintenzívnejšom lete vnímajúc jeho najširšiu paletu farieb a navštívila som Island v jeho najintenzívnejšej zime vnímajúc jeho strohú tichú dvojfarebnosť. A Island ma svojou veľkodušnou krásou naučil splynúť s ním v jednom dychu v oboch prípadoch. Hovorím o stave, keď vidiaca a cítiaca krása najprv stláča hruď, pomaly zužuje výber slov až nakoniec ich z úst celkom vymyje a komunikácia ďalej plynie len v tichu, pokore, uvedomení si. Je prefiltrované všetko zvyšné a nadbytočné. Islandská príroda má schopnosť otvoriť srdce, zatvoriť ústa, skoncentrovať pozornosť… až ostane len pravda…

Jedným z najmajestátnejších úkazov Islandu je sedemstotisíc rokov stará sopka Snæfellsjökull, ktorá je od roku 1864 aj literárne známou tým, že Jules Verne ju vo svojom diele „Cesta do centra Zeme“ použil ako vstup do stredu Zeme. Tak sa nechávam unášať aj ja a cez kráter sopky vchádzam do písania osobného príbehu magického drsného sveta Islandu. 

Tak ako by mal lekár skúmať celý priebeh vzniku choroby, nie len jej prejavy poslednej fázy, aj na geológiu Islandu a na život ľudí na ňom je potrebné nahliadať cez dlhoročnú históriu odtlačkov miliónov rokov, pretože tá dodnes zanecháva výnimočné rysy a stopy v tvárach Islanďanov a celého Islandu vôbec. 

Island geologicky vznikol vzďaľovaním sa dvoch tektonických platní, a to Severoamerickej a Euroázijskej. Je považovaný za súčasť Európy a obmýva ho Severný ľadový oceán a Atlantický oceán.

Objaviteľom Islandu bol Thorvald Asvaldsson – otec Erika Thorvaldssona, známeho vikingského moreplavca pod menom Erik Červený. Otec Thorvald bol vykázaný z Nórska za zločin zabíjania, syn Erik mal v tom čase asi desať rokov, a tak sa plavil západne od Nórska až kým spolu so svojou rodinou nenarazil na pôdu. Islandskú. Usadil sa v Hornstrandire na severozápade Islandu. Erik neskôr počas svojich plavieb objavil a preskúmal južné pobrežie Grónska. Synom Erika Červeného bol nórsky Viking Leif Eriksson, ktorý podľa ságy Islanďanov ako prvý Európan vstúpil na severoamerickú pôdu, a to oveľa skôr, ako ju asi o päťsto rokov neskôr objavil Krištof Kolumbus. Leif potom kolonizoval Island aj Grónsko.

Moreplavecká história, spriaznenosť s morom, éra silných, nebojácnych, ozbrojených, potetovaných Vikingov, objavovanie nových území, kolonizovaný národ, svetelní alebo tmaví elfovia, škriatkovia, trolovia vychádzajúci zo svojich úkrytov len po západe Slnka, k tomu fascinujúca geologická história hrebeňov hôr, fjordov, splazov ľadovcov, divokých riek, tryskajúcich vodopádov, spiacich alebo aktívnych sopiek, nepreniknuteľnej hmly, smrtiacej lávy a popola, geotermálnych prameňov, fascinujúca flóra a fauna, to všetko predstavuje jednu obrovskú symbiózu súčasného prejavu života na Islande.

Keď som po prvýkrát navštívila Island, absolvovala som poznávaciu cestu v malom priateľskom kolektíve pod záštitou a v organizácií skvelej cestovnej kancelárie. Jeden z jej členov ako náš sprievodca sa rýchlo stal kompaktnou súčasťou veselého kolektívu a vospolok sme zažili naozaj dni krásneho poznania islandskej prírody a jej najcharakteristickejších zázrakov. Organizovane, spolu, naplánovane, podľa najlepšieho počasia, času, dopravného prostriedku, miesta na nocľah, s minimalizovaním všetkých rizík, komplikácií, v najlepšom komforte, aký bolo možné v krajine dosiahnuť. V letnom období nás islandská rozprávka očarila toľkými farbami a vôňami pevniny, vody, vzduchu, neba, Slnka, panoramatickými pohľadmi na magický ostrov, až bolo náročné všetkému uveriť, všetko absorbovať a zaradiť do pomyselného „šuflíčka“ nádherných zážitkov. Veď obrovské, rozpínajúce sa tiché zeleno hnedé chrbty kopcov, ryhy v nich, masívne horské reliéfy Dúhových a Čarovných hôr pomaľované stopami sopečnej činnosti, krátery sopiek, splaz ľadovca Vatnajokull, ľadovcová lagúna Jókulsarlón, dravý vodopád Gullfoss na rieke Hvítá, nepredvídateľné rieky, horúci gejzír Strokkur, geotermálne kúpanie, čaro Modrej lagúny, pozorovanie veľrýb v Husaviku, všetky kultúrne pamiatky v popredí s nezabudnuteľne nádhernou stavbou kostola Hallgrímskirkja a vo svetle slnečných lúčov ligotajúceho sa skvostu architektúry Harpa v hlavnom meste Reykjavik, tradičné trávové domčeky, koníky, kravičky, fialové kvety lupinusy, to predstavuje vskutku hlboký pamäťový rez.

Ale vidieť Island v zimnom januári, čeliť tme, zime, snežnej búrke a rozzúreným vlnám oceánu, cestovať osamote, bez organizácie a plánovania, flexibilne reagovať na všetko nepredvídané a nepoznané, pozerať domácim Islanďanom priamo do tvárí, do ich domov, počúvať ich prejavy ľudskosti, správanie, konanie, mať neorganizovane čas pozastaviť sa, to značí získať mimoriadny zážitok. To je niečo, čo po rokoch doskladalo všetky kúsočky mojej islandskej reflexie do jedného nádherného celku, ktorý si v srdci ponesiem celý život. A na ktorý sa budem v niektorých zo slabších chvíľok života spoliehať, že ma z nich vyvedie.

Island v zimnom období rozhodne nič nedlhuje svojmu názvu. Ľadová stíšená mrazivá krása vnáša do ľudskej duše rešpekt, pokoru, podnecuje uvedomenie si ľudskej malichernosti a nedôstojného správania sa človeka voči prírode. A nad tým všetkým sa v jedinečnej noblese čistej oblohy plazí a vlní polárna žiara… 

Moja druhá cesta na Island sa uskutočnila z lásky k môjmu dieťatku Dominke, ktorá v tejto krajine v tom čase prežívala svoj život už takmer jeden rok. Z rodičovskej návštevy sa však rozvinul každodenný úžasný zážitkový prúd nielen vzácnych spoločných chvíľ, ale aj prúd nového cestovateľského poznania. Islandskej zeme, islandských zvykov, islandských ľudí a práce, ktorej sa islandskí ľudia za pomoci práce dočasných dobrovoľníckych prisťahovalcov, akým bola aj moja dcéra, venujú. Totiž spoznať svet dobrovoľníka so všetkým, čo zahŕňa, svet, ktorým žije moja dcéra, bola moja výsostná priorita. Aby som jej bola bližšie, aby som jej rozumela najlepšie ako sa dá, aby som chápala jej pohnútky, rozhodnutia, názory a s bezpečím jej ponechala slobodnú vôľu.

SEEDS Iceland je nezisková dobrovoľnícka organizácia s poslaním podporovať interkultúrne porozumenie, enviromentálne povedomie a ochranu životného prostredia prostredníctvom sociálnych, kultúrnych a enviromentálnych projektov na Islande. 

Za to všetko, čo mi bolo umožnené sprostredkovane spoznať v súvislosti s aktivitami a životmi dobrovoľníka ďaleko od domova naozaj ďakujem a skladám úprimný obdiv všetkým, ktorí týmto smerom s rešpektom a zrelosťou orientujú svoje životy. Pretože práca dobrovoľníka nie je len o práci samotnej, je to životný štýl, ktorý prihliada nielen na seba, ale na existenciu celej planéty. A to vo svojich aktualitách a potom aj potencialitách. Mentalita dobrovoľníka je špecifická a ľahko sú v nej identifikovateľné vzácne vlastnosti človeka. Dobrovoľníctvo združuje druh rovnako zmýšľajúcich ľudí z celého sveta a prostredníctvom tohto obrazu je možné pozorovať multikulturalitu v pravom zmysle slova. Úprimná pozoruhodná snaha a úsilie nenútene a precízne scelovať svet v jeden celok, ktorý súčasne globalizuje a súčasne ponecháva priestor pre vlastnú personálnu kultúru a zvyky. 

Aj takýmto environmentálnym odtieňom je teda „sfarbený“ Island. Jeho obyvatelia skutočne poskytujú celému svetu dokonalý obraz, ako žiť a správať sa k prírode v najvyššej frekvencii reálnej zodpovednosti k nej a zároveň poskytujú dôkaz, že každá krajina má svoju ekologickú pamäť, ktorá nezabúda. A ukazujú aj obraz, že negatívne ľudské ego je pre človeka len obyčajná deštrukčná pasca.

A teraz späť k Islandu samotnému a k jeho osobitému individuálnemu čaru.

Island obýva asi 340 tisíc obyvateľov, z toho dve tretiny žijú v hlavnom meste Reykjavik, ostatné územia, vzhľadom na teritoriálnu členitosť krajiny, logicky nie sú obývané vôbec, alebo sú osídlené len malými nepočetnými ľudskými komunitami, najmä farmárskymi. Na ľuďoch je ľahko pozorovateľná ich uvoľnenosť, priateľskosť, ústretovosť, sú vysoko súdržní, cítia bezpečie a vzájomnú dôveru. Majú zmysel pre humor, nič neberú príliš vážne a melodramaticky. Akoby model ich životného štýlu predurčoval samotný tvar ich krajiny. Ostrov, a teda niet ako odísť a niet ako prísť. Len zostať a v mieri a bezpečí prežiť. Zimná fáza kalendárneho roka s vysokým deficitom denného svetla ich zomkýna ešte silnejšie. Drastické počasie zimy, chladu, silného vetra a snehu ich obmedzuje v mnohých činnostiach, a možno aj preto sú najliterárnejším národom vôbec. Islanďania milujú knihy a vraví sa, že každý piaty Islanďan ju aj sám vydal. Dodnes, ešte z čias vojny, keď boli obmedzené možnosti zásobovania ostrova, je uchovávaná tradícia, že na Vianoce každý musí byť obdarovaný knihou. Ak na Islande sú už všetky obchody zatvorené, je pravdepodobné, že práve kníhkupectvo vám ponúkne svoje otvorené priestory. Islanďania si dodnes uchovali niektoré charakteristické črty po Vikingoch. Výrazné tetovanie tela mužov i žien a dlhá brada je bežným štandardom. Islanďania žijú na okraji obývateľného sveta s pohlcujúcou tmou niekoľko mesiacov v roku a predsa sú najoptimistickejší národ na svete. Nie je celkom jasné, či je to rybím mäsom, rybím tukom, čerstvým vzduchom alebo obrovským množstvom spotrebovaných antidepresív, ale isté je, že táto povahová črta je pre Islanďanov typická a pomáha im vyrovnať sa s nespočetným množstvom šokov, od prírodných katastroch po ekonomické kolapsy. S traumami sa vyrovnávajú ako zomknutý národ, ľudia sa enormne vzájomne podporujú a spomínaný optimizmus sa stáva stratégiou na prežitie. Vrodený optimizmus charakterizuje veta s hlbokou filozofiou: Betta reddast – Všetko sa nejako vyrieši. Islanďania si mimoriadne cenia svoju nezávislosť, pretože ako národ boli po stáročia utláčaní Nórmi a Dánmi. Neabsolutizujú seba, nepreferujú konzumné moderné trendy, ich personálne poslanie spočíva v jednoduchej človečenskej logike šťastne žiť, tvoriť a chrániť. A žijú v jednom z najvyšších životných štandardov európskych štátov. Mieru gramotnosti napĺňajú na viac ako 98 percent. Takí asi sú ľudia krásneho Islandu oblečení vo vlnených svetroch „Lopapeysa“ …

Hlavné mesto Reykjavik je úžasné. Rozsiahle, prehľadné, útulné, farebné, s podmorským tunelom. Je to najsevernejšie hlavné mesto na svete. Dotýka sa mora i neba. Jeho názov znamená Hmlistý záliv a týmto menom ho pomenoval vikinský osadník Ingólfur Arnarson už v roku 874, keď pri svojej plavbe videl pevninu, z ktorej vychádzala z prameňov a gejzírov masa geotermálnej pary. Reykjavik si od začiatku 20.storočia uchováva tradíciu farebnosti domčekov, kedy sa na stavby začal ľahko dostupný a lacný materiál používať vlnitý plech. Ten podliehal korózií, takže ho bolo potrebné natierať ochrannou vrstvou, na ktorú obyvatelia používali z núdze len zvyšky farieb z natierania lodí. Dnes je materiál samozrejme dostupný, napriek tomu pestrá paleta farieb domov nebola o nič ukrátená. Jedinečný pohľad na tento rozprávkový kúsok Zeme ponúka veža katedrály Hallgrímskirkja, ktorá je súčasne aj najvyššou budovou v meste.

Islandské územie je typické svojimi len málo úrodnými lávovými poliami, preto v hospodárstve dominuje bohatstvo mora, hlavne riasy, rybolov, chov dobytka, oviec, koní, spracovanie kože a vlny a využívanie geotermálnej energie. 

Islanďania majú vynikajúci vlastný produkt jogurt s názvom „Skyr“. Je mimoriadne zdravý, však jeho dávny príbeh zaujímavosťou rozhodne predstihne jeho výživovú slávu. Keď sa totiž Islanďania moreplavci chceli spriateliť s americkými domorodcami, pretože ich bolo málo a boli v nevýhode, na znak priateľstva ponúkli najlepšie čo mali, a to domácou výrobou vyrobený jogurt. Lenže črevná mikroflóra amerického obyvateľstva bola iná ako islandského a tak si po žalúdočných problémoch americkí domorodci mysleli, že ich chcú otráviť. Stret skončil krvou a tak sa Vikingovia vrátili späť na Island a do Grónska a nikdy viac priateľstvo s Američanmi nenadviazali.

Iná historická zaujímavosť je aj takáto. Zima ako najkrutejšie obdobie na Islande s obmedzenými možnosťami stravy dávala Islanďanom privilégium nechať uhynúť od hladu najmladšie dieťa. Dodnes sa o Islanďanoch vie, že zjedia všetko, aby prežili. Jedia všetky zvieratá, najdrahšou delikatesou je srdce z ich charakteristického vtáčika Puffin alebo na tri mesiace zakopané do zeme nasolené mäso zo žraloka.

Na Islande síce nežijú ľadové medvede, ale raz za šesť až sedem rokov sa stane, že na islandskú pevninu pripláva medveď na ľadovci z Grónska. Keďže prichádza na smrť hladný, je agresívny a nebezpečný, a tak, i napriek zákazu zabíjania ľadových medveďov, je jeho odstrel na Islande povolený.

Na Islande ale nie je povolené chovať korytnačku ani hada, ich množením by sa fatálne narušil celý vegetačný reťazec. Tak, ako k tomu došlo v prípade fialového kvetu lupinus, ktorým nateraz je Island typický. V zápalkovej škatuľke bolo z Aljašky na ostrov účelovo privezených niekoľko semienok tejto rastliny, aby jej korene bojovali s eróziou pôdy. Lenže rastlina sa ukázala ako vysoko invazívna, premnožila sa a fialová farba dnes v letnom Islande dominuje takmer na všetkých záberoch a pohľadoch na islandskú krajinu. Domáci obyvatelia proti nej radikálne bojujú a ich snaha je zameraná na jej vykynoženie.

Typický zvierací kolorit islandskej krajiny maľujú všadeprítomné pasúce sa koníky s dlhými hrivami alebo jazdcami v sedle na ich chrbtoch, ovečky, ktorých je na Islande dvakrát viac ako ľudí a spokojné kravičky. V krajine žije aj polárna líška. Tá zaujme rozhodne tým, že je menšia, ako by ste čakali a aj tým, že krásnu polárnu snehobielu farbu kožúška má len v zime. Tá sa v lete mení na hnedú. Obdivuhodnú poctu si zasluhujú hlavne islandské lastovičky. Na zimu migrujú až do Juhoafrickej republiky a za svoj tridsaťročný život tak nalietajú asi toľko, akoby zaleteli trikrát na Mesiac a späť.

S neuveriteľným nasadením Islanďania zachraňujú choré a slabé zvieratká na zvieracej farme, kde ich obyvatelia privážajú z celého ostrova. 

Island je neodmysliteľne spojený s množstvom výverov horúcej pramenitej geotermálnej vody. Kúpanie v nich má pre človeka blahodarné účinky a domáci obyvatelia ich návštevy povýšili až na charakteristický prejav ich spoločenského a sociálneho života.

A mnoho iných a mnoho ďalších a ďalších príbehov a prenesených ság, a mnoho iných a mnoho ďalších úkazov prírody by mohlo byť obsahom tohto písania, … mohlo by pokračovať do samého nekonečna, tak ako sa nekonečne stále vyvíja a dennodenne obaľuje v čare celá islandská príroda. A zaiste by sa to krásne čítalo, presne tak, ako sa krásne číta celá sopečná búrlivá islandská zem. 

Islanďanom sa dodnes uchoval jeden starodávny zvláštny znak. Volá sa Vegvisir a predstavuje symbol šťastného návratu domov z hmly, búrok, dažďa. Tak nech islandským ľuďom naozaj pomáha, nech sa vždy vrátia domov, do svojej zeme, do svojho domčeka, aby navždy uchovávali tento vzácny ostrov v plnej kráse a ľudskosti…

Takk fyrir, Ísland!

Ing. Zuzana Záhoranová

(fotografie z archívu Zuzany a Dominiky Záhoranových)